Skutočný vládca
Tyara bola spolu s Thorom a Ylomarom na ceste do sídla Reweza hi Zohaata na planéte Liilth. Krokom už išli najmenej dve hodiny. Kone tu široko ďaleko neboli a vody takisto. Ylomar mal popraskané pery od smädu ktoré si neustále hrýzol. Thorove blonďavé vlasy sa leskli v žiari slnka ako zlato. "Koľko ešte?" spýtal sa unavene Ylomar. "Dva kilometre." "Nemôžem sa na vás dívať." povedal Thor. Zdrapil za boky Tyaru a odletel s ňou. "Super. Teraz tu skapem sám." Z diaľky uvidel nejaký pás prachu ktorý sa k nemu rýchlo blížil. Inštinktívne sa skrčil a dal si ruky pred tvár. Ako sa k nemu pás blížil, strach v ňom mocnel. Keď bol pás už pri ňom, zdrapil ho za boky a odletel s ním. Videl zaschnuté jazerá, palmové lesíky, zazerajúcich ľudí ktorý dreli na poli a malé dedinky. Nad nimi sa týčilo obrovské mesto s desiatkami veží a bášt ktoré siahali vysoko nad oblohu. V strede mesta bol veľký palác so zlatou strechou a obrovskou záhradou. Ylomar pristál na hline pred Tyarou. "Poď, vstávaj." podala mu ruku a zdvihla ho. "Vďaka Tyara. A inak, kde je Thor?" "Som tu." ozvalo sa spoza neho. "Mali by sme dať vedieť o sebe Rewezovi." Brány mesta sa otvorili a vyšla z nich kráľovská stráž na čele s Rewezom hi Zohaatom. Bol to štíhly, plechavý muž s bradkou a nepríjemným pohľadom. Za opaskom mal meč vykladaný drahými kameňmi. Keď ho Tyara zbadala, postavila sa do pozoru a vypla hruď. Rewez k nej podišiel, uklonil sa a pobozkal jej ruku. "Vy musíte byť lady Tyara. Mám pravdu?" Tyara prikývla. "Je mi cťou zoznámiť sa s vami, Tyara. Pozývam vás na lahodný Liilthský čaj. Prijímate pozvanie?" "Bude mi cťou, Rewez hi Zohaat." Chytil ju za ruku a vkročili spolu do mesta Tolluro. Uličky boli posiate žobrajúcimi tulákmi a stánkami s najrôznejším ovocím a zeleninou. Okolo Reweza a Tyari by prebehol kŕdeľ detí, keby ich nezastavili stráže. Deti od strachu zhíkli. Tyara prikázala strážam nech jej odstúpia z cesty. Stráže poslúchli a pustili ju z kruhu ktorý okolo nej a Reweza utvorili. Tyara podišla k malému blonďavému dievčatku ktoré plakalo. "Neplač maličká. Stráže ti neublížia." chlácholila ju. Dievčatko sa na ňu usmialo. "Máš krásne biele vlasy." vyhŕklo. "To stačí!" skríkol Rewez. "Neruš lady Tyaru, dieťa." Hodil jej do ruky zlatú mincu a pokračovali ďalej cez ulicu.
++++++
Malekith sa prevaľoval na posteli aj s Lorelei. Spala ako zarezaná. Postavil sa z postele a podišiel k stoličke. Zobral si z nej svoj doublet z čiernej kože a obliekol si ho. Dali mu ho ušiť z najjemnejšieho materiálu vo vesmíre. Z temnej bavlny. Je taká hebká že hodváb je oproti nej drsný ako kameň. Nasadil si vybíjaný opasok z opálov a ametystov. Keď už otváral dvere zo svojej spáľne, zastavil ho Lorelein hlas. "Kam ideš, Malekith?" "Na schôdzku rady. Tí pätolízači majú stále nejaký problém. Ak by si čokoľvek potrebovala, povedz sluhovi." "Dobre. Zatiaľ dovidenia, Malekith." Malekith odišiel z izby bez rozlúčenia. Lorelei sa pozrela pod vankúš. Vytiahla odtiaľ fľaštičku naplnenú bielou tekutinou (určite si domyslíte čo to je :D). Obliekla sa do svojich hodvábnych šiat a odišla do svojej komnaty. Nemala ďalekú cestu, bývala pár metrov odtiaľto. V strede jej komnaty bol veľký kotol v ktorom to bublalo. Pristúpila k nemu a tekutinu doňho vyliala. Začala odriekať kliatbu:" Krv za krv, zub za zub. Krv zradcovská sa nezaprie, semenište odstrániť sa musí. Daorme zu klemet ra huise tar zatnak!" Dokončila kliatbu a hodila do vody biely Malekithov vlas. Voda zabublala a sfarbila sa do modra.
++++++
Na uliciach ich nikto viac neobťažoval. Tyare nevadilo to malé dievčatko ale skôr Rewezova nafúkanosť a drzosť. Celý čas neprestal hovoriť o ničom inom len o sebe. A tohto muža si musí vziať. Chce ho zabiť. Urobí to v najbližšej dobe. Možno už dnes. Teraz sedí s ním a s ostatnými v jeho paláci a popíjajú čaj. "Chutí vám čaj, moja lady?" vyriekol po polhodine. "Áno je výborný. Neprišla som sem však s vami čajíčkovať." "Samozrejme. Viem prečo ste tu. Chcem vám povedať, že ste ma poctili vašou ponukou. Bude to pre mňa česť, moja lady." usmial sa na ňu. Neznášala tento falošný úsmev. Pomyslela si: Veď ja ti ten úsmev zrazím z tej tvojej špinavej falošnej tváre. Pokojne si odpila z čaju. Bol vskutku výborný. Toto bola asi jediná vec o ktorej neklamal. "Kedy by sme sa mohli vziať?" začal naliehať. "Mne je jedno. Najlepšie čo najskôr." Veselo sa postavil a zvolal:" Takže môžme aj dnes, moja lady?" Uklonil sa pred Tyaru a pobozkal jej ruku. Snažila sa tváriť polichotene ale bohvieako jej to nešlo. Nahodila hlboký úsmev v snahe čo najlepšie ho obalamutiť. "Isteže môžme, môj pane." "Volaj ma iba Rewez, prosím." "Dobre teda, Rewez. Už by som sa rada obliekla do šiat a upravila. Verím že všetko pripravíš než budem hotová." "Zaiste, moja lady. Hirek!" ukázal na čiernovlasú snedú otrokyňu. "Odveď lady Tyaru do jej komnaty a priprav ju na svadbu." Otrokyňa sa uklonila a vzala Tyaru za ruku a odviedla ju z miestnosti. Chodby boli z pieskovca vylešteného dohladka. Na dotyk boli jemné a drobili sa. Tyarina komnata bola zdobená farebnými stĺpmi a gobelínmi na ktorých boli králi a kráľovné spolu s ich deťmi. Tyara sa posadila na posteľ, ale Hirek jej naznačila že musí stáť. Postavila sa a nechala sa vyzliekať Hirek. Očividne bolo Hirek jedno že má za opaskom dýku, lebo nejavila o ňu žiadny záujem. Bola učená že zbytočné otázky a reči pánov a dámy unavujú. Keď ju vyzliekla celú, zašla do šatníka odkiaľ vytiahla prekrásne biele hodvábne šaty. Krajšie Tyara jakživ nevidela. V strede šiat bol vyšitý popolavo čierny drak ktorý chrlil akože plameň ktorý siahal až na pravé rameno. "Páčia vám?" spýtala sa Hirek. Nevedela dobre hovoriť spoločným jazykom. "Sú krásne." "Ušiť ich z najjemnejšia látka vo vesmíre. Skúsiť ich musieť." Hirek jej šaty prevliekla na telo ako nič. Tyare padli ako uliate. Cítila sa v nich ako keby letela. Cítila sa v nich volná. Medzitým v meste vypukla trma vrma. Všetci obyvatelia sa pripravovali v zhone na svadbu. Čistili narýchlo ulice a zdobili si domy kvetmi. Miesto kde sa svadba bude konať bolo v Oáze Slobody. Bolo to vskutku prenádherné miesto. Stál tam aj oddávací altán kde žena a muž vstupovali do manželstva. Bolo tam aj jazero, ktoré žiarilo vo svite mesiaca a malo pokojnú hladinu. Tyara netušila čo je s Ylomarom a Thorom, ale myslela si že sa pripravujú na svadbu. Ona už bola oblečená aj nalíčená. Vlasy si zaplietla do vrkoču ktorý jej siahal až po zadok vďaka príčeskom. Konečne mohla vyraziť. Hirek ju doprevádzala cez uličky plné jasajúcich a radujúcich sa ľudí. Cesta bola plná kvetín ktoré tam nahádzali pod nohy. Okolo Tyari sa vytvoril kŕdeľ dievčat ktoré ju nasledovali. Mali na sebe biele šaty a hádzali okolo seba krvavočervené lupene z košíkov. Pri bránach mesta Tyaru a Hirek naložili do nosidiel otroci. Odniesli ich až k altánu. Boli tam najbohatšie rodiny z mesta a veľa otrokov. Vystúpili obidve z nosidiel, ale k oltáru musela ísť Tyara sama. Ako kráčala po koberci, obzerala sa okolo seba či nezbadá Ylomara a Thora. Všimla si blonďavé vlasy a biele vlasy pri Rewezovi. Nebola si istá že či sú to oni alebo nie. Až keď prišla bližšie si bola istá. Postavila sa pri Reweza a chytila ho za ruku ako káže zákon. Oddávač spustil:" Milí prítomní. Zišli sme sa tu dnes pred zrakmi Jurolye, aby sme týchto dvoch spojili zväzkom manželským." Otočil sa k Rewezovi. "Rewez hi Zohaat, sľubuješ že túto ženu si berieš z lásky a nie za majetok a veci tomu podobné?" "Sľubujem." Pootočil sa k Tyare. "A ty, Tyara z krvi Malekithovej, sľubuješ že tomuto mužovi neublížiš za žiadnu cenu a že ho nepodvedieš?" Odvážne vyhŕkla:" Nie." Všetci sa na ňu zhrozene otočili. Ich pohľady ju prepichávali. "Čo to robíš kurva?!" pohrozil jej Rewez. Spopod podväzku si vytiahla dýku a bodla ho priamo do srdca. Pozrela sa na otrokov:" Zotročení ľudia! Dni vášho otroctva skončili. Ponúkam vám slobodu. Je vaše rozhodnutie či ju prijmete alebo nie. Ste voľný a môžte za seba rozhodovať sami." Dlho bolo ticho. Zakričalo a ňu dievčatko tenkým hláskom:" Syara!" Bol pri nej človek, muž ktorý vykríkol mocným hlasom to isté slovo:" Syara!" Postupne sa k nemu pridali všetci:" Syara! Syara!" Tyara pozrela na Ylomara:" Ty si expert na ich jazyk. Čo to znamená?" "Znamená to osloboditeľka." Usmiala sa na nich a oni sa k nej rozbehli. Volanie silnelo a ozývalo sa zo všetkých strán. Otroci sa strkali, tlačili len aby sa jej mohli dotknúť. Dvaja najsilnejší ju vyzdvihli do vzduchu. Všetci bývalí otroci sa chceli dotknúť jej nôh, pohladiť si jej belavú kožu a pobozkať chodidlo. Darovala im slobodu ktorú nikdy nemali.